Zaujímavosti z histórie

Staré a inojazyčné názvy mesta

1244 - Podolin, 1256 - Podolincz, 1337 - Podolinum, 1412  - Podolinecz, Podolinyecz, 1786 - Pudlein, Podolinecz, 1808 - Podolincz, Podolinum, Pudlein, Podolinec, 1863 - Podolin, 1920 - Podolínec, maďarsky Podolin, poľsky Podolinc, nemecky Pudlein, latinsky Podolinum. 

Administratívne začlenenie v minulosti

Župa Spišská, Podtatranská 1923-1928, Tatranská 1940-1945, okres Stará Ľubovňa do 1960, Poprad 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.

Počet obyvateľov v minulosti

r.1828 - 2140, r.1869 - 1659, r.1880 - 1535, r.1890 - 1634, r.1900 - 1755, r.1910 - 1503, r.1921 - 1707, r.1930 - 2510, r.1940 - 1892, r.1948 - 1601, r.1961 - 2369, r.1970 - 2259, r.1980 - 2624, r.1991 - 2908.

Historické spolky nášho mesta

Do r. 1945 v Podolínci vyvíjali činnost tieto spolky:

Deutscher Turnverein - založený r.1938

Deutscher Kulturverband - založený r. 1932

Dobrovoľný hasičský spolok - založený r. 1876

FRTJ - založená r. 1923

Christlich Deutscher Jugenbund - založený r. 1922

Jednota čsl. obce legionárskej

Masarykova letecká liga - založená r. 1931

Omladina /mládežnícky spolok/ - založená r. 1921

Podolínsky lovecký spolok - založený r. 1926

Slovenská ľudová beseda - založená r. 1921

Spartakus - robotnícky spolok

Športový klub - založený r. 1937

Telocvičná jednota Sokol

Včelársky spolok - založený r. 1918

Zväz čsl. dôstojníctva

Zväz čsl. rotmajstrov

Školstvo

Piaristické gymnázium (nižšie) s konviktom, otvorené r. 1643. Rozvinulo sa na 6-triedne vyššie gymnázium, na ktorom sa prednášala aj filozofia. Roku 1917 sa zmenilo na 4-triedne gymnázium. Roku 1919 bolo zrušené.

Divadlo

Podolínec bol aj jedným z centier piaristického školského divadla. Prvá zachovaná správa o divadelnom predstavení je z roku 1688. Hralo sa po latinsky, v 18. storočí aj po poľsky.

Hudba

V 17.-18. storočí kláštor piaristov bol strediskom hudobného života (duchovná hudba, árie).

Knižnica

Kláštorná knižnica bola budovaná od roku 1642. Do polovičky 19. storočia slúžila aj potrebám gymnázia. Roku 1866 bola založená knižnica vyššieho piaristického gymnázia, ktorá roku 1912-13 mala 5419 zväzkov a študentská 72O zväzkov.

Časopisy

Podolínský život - informačný mesačník mestského národného výboru a osvetovej besedy (1964-1965).

Zaujímavé z dejín mesta Podolínec

Najstaršia zmienka je o podolínskom kostole v pápežskej listine z r. 1235, ktorou Gregor IX. na základe sťažnosti krakovského biskupa nariadil vyšetriť spor o desiatky kostola Panny Márie medzi ostrihomským arcibiskupom a krakovským biskupom. V tejto listine sa Podolínec podľa mena nespomína, ale ide o Podolínec, lebo tu bol kostol P. Márie. Listina je dôkazom, že osada v tejto dobe už jestvovala a mala vlastný farský kostol. Sídlisko jestvovalo najneskôr v 12. st. Po tatárskom vpáde začínajú uhorskí králi s intenzívnym osídľovaním okolia Podolínca. R. 1256 dal Béla IV. Jordanovi z Hrhova rozsiahle územie severne od Podolínca s Toporcom, ktorý sa stal ohniskom uhorskej kolonizácie severného Spiša. V tejto súvislosti sa prvýkrát spomína Podolínec pod svojím menom. Keď po nastúpení Ladislava IV. na uhorský trón r. 1272 vypukla proti nemu vzbura na Spiši, vedená šľachticom Rolandom, vyslala krakovská a sandomierska vojvodkyňa a dcéra uhorského kráľa Bélu IV. Kunigunda na Spiš svoje vojská, ktoré pomohli potlačiť povstanie. Niekedy v rokoch 1272 - 1279 Kunigunda darovala Podolínec a jeho okolie svojmu rytierovi, krakovskému mešťanovi Henrichovi, aby túto starú slovanskú dedinu dosídlil na základe magdeburského práva, aké mal Krakov a Sandomier. V januári 1285 vtrhli na severný Spiš Tatári pod vedením chánov Nogaja a Telebuga, pričom vyplienili a vypálili aj Podolínec. Koncom r. 1287 sa Tatári ako spojenci kráľa Ladislava IV. vrátili, ale uhorská šľachta sa proti nim postavila a v bitke pri Podolínci začiatkom r. 1288 ich porazila. Počas tatárskeho vpádu zhorela aj šoltýska listina na Podolínec. Preto ju Kunigunda r. 1289 obnovila. Na základe týchto výsad doviedol Henrich do Podolínca nových obyvateľov - Slovákov, Nemcov a Poliakov. Toto zloženie obyvateľstva sa zachovalo počas celých dejín. Keď r. 1292 Kunigunda zomrela, Henrich požiadal nového krakovského vojvodu, českého kráľa Václava II., o obnovenie a rozšírenie svojich výsad a výsad mesta. Václav mu vyhovel a 6.11.1292 vydal listinu, ktorou Henrichovi potvrdil dedičné richtárstvo a mestu výsady podľa magdeburského práva, aké užíval Krakov. Mesto, ako vôbec prvé u nás, dostalo rozsiahle právo skladu, míľové právo, právo opevniť sa hradbami, pri stavbe ktorých boli povinní pomáhať aj obyvatelia Hniezdneho a Starej Ľubovne a mešťania mali právo poľovačky a rybolovu. R. 1299 spišský biskup Jakub daroval polovicu desiatkov Podolínca, Ľubovne a dedín ležiacich na oboch brehoch Popradu kanonikom Spišskej kapituly. V r. 1303 šoltýs Henrich daroval svojej sestre Hildegunde škultéciu v Nižných Ružbachoch, za čo ona mu ponechala plnú moc v Podolínci. Pred svojou smrťou r. 1312 Henrich predal časť šoltýstva majiteľom Toporca, šľachticom z Hrhova. Preto jeho syn Tilman sa musel deliť s richtárstvom s Hankom z rodiny Hrhovských. Hank s podolínským farárom vymohol od Ľudovíta I. pre P. ďašie výsady. R. 1343 kráľ Ľudovít I. vyňal mešťanov spod právomoci spišských županov a ľubovnianskych kastelánov a dal im slobody, aké mali mešťania iných kráľovských miest. Listinou z 25.11. 1345 im udelil výsadu, že ich môže súdiť jedine mestský súd. R. 1391 šoltýs Mikuláš Knol predal svoje šoltýstvo so všetkými právami a majetkami za 1300 florénov mestu. Keď vypuklo sprisahanie proti Žigmundovi, Podolínec sa postavil na stranu sprisahancov. Po potlačení sprisahania Žigmund dal povstalcom amnestiu, ale na nepriateľský postoj P. nezabudol. V r. 1404 Žigmund potvrdzuje Podolíncu privilégiá z r. 1292, 1343 a 1345. Keď na jar 1404 Podolínec vyhorel, oslobodil ho na 10 rokov od daní, ale v júli 1408 daroval P. svojmu prívržencovi Imrichovi z Perína, ktorý pri juhozápadnej bráne postavil opevnený hrad.  7. 4.1412 Žigmund povyšuje P. na slobodné kráľovské mesto. 8.11. 1412 dal Žigmund 16 spišských miest, medzi nimi aj Podolínec, do zálohu poľskému kráľovi, v ktorom bol 360 rokov. Z obáv pred husitmi r.1422 Žigmund umiestnil na Spiši vojenské útvary, z ktorých jeden bol aj v P.  Za bojov o uhorský trón, ktoré vypukli po smrti kráľa Alberta, Spiš r. 1441 obsadil Ján Jiskra z Brandýsa, obhajca záujmov kráľovnej Alžbety. Podolínec, v ktorom vtedy bolo poľské vojsko a kapitánom Mikuláš Komorovský, sa Jiskrovi nepodarilo dobyť. V r. 1440 kráľ Vladislav za svojho pobytu v Spišskej Novej Vsi oslobodil občanov Podolínca od všetkých daní a 29.12.1442 im povtrdil právo skladu. Podolínec bol obchodno-remeselnícko-poľnohospodárskym mestečkom. Ako prví vôbec na Slovensku sa tu organizujú čižmári, ktorí 2.1. 1415 získavajú cechové artikuly a zakladajú samostatný cech. V 16. st. vznikli tu ďalšie cechy hrnčiarov, kožušníkov, tkáčov, kováčov, nožiarov a mečiarov. R. 1587 spišský starosta Gašpar Maciejovský povolil obnoviť špitál, ktorý stál za múrmi mesta. Reformácia P. obišla. Nevyhol sa však nepokojom a povstaniam v 17. st. Počas 30 ročnej vojny, keď Švédi obsadili Moravu a bola ohrozená rehoľa piaristov, Stanislav Ľubomirský im ponúkol útočište v P. 8.11.1642 S. Ľubomirský vydal zakladaciu listinu na kláštor v Podolínci. 20.11.1642 došli tu 18 rehoľníci z kláštorov v Lipníku a Mikulove. Do postavenia kláštora usadili sa v 2 miestnostiach hradu. V júni 1643 otvorili školu - kolégium. V júni 1648 boli dokončené budovy kolégia a v r.1651 bol vysvätený jeho kostol. Kolégium ako nižšie gymnázium sa udržalo do r. 1919. Mesto často postihovali živelné pohromy. R. 1646 postihol mesto mor, v auguste 1662 veľká povodeň, pri ktorej bolo celé mesto zaplavené, krátko na to zemetrasenie a v r. 1664 vznikol opäť mor. R. 1669 zhorel kláštor a r. 1684 takmer celé mesto. Nesmierne tragickým pre mesto bol mor v r.1710, pri ktorom od 8. 8. do konca novembra zomrelo 974 ľudí. I napriek útrapám sa mesto rozvíjalo. Od 17. st. mal P. svoju lekáreň,  ktorú r. 1710 prevzali piaristi a zač. 19. st. sa dostala do vlastníctva rodiny Cornides, od ktorej ju kúpil Jozef Munzberg, po jeho smrti v r. 1841 sa dostala do vlastníctva rodiny Faix-Faykiss z Podolínca. R. 1664 P. mal 4 výročné trhy, r. 1704 poľský kráľ August II. dal P. právo na ďalšie dva. V r. 1750 ich mal už osem. V pol. 18. st. bolo v P. 231 mešťanov, z nich 106 remeselníkov - 14 kozušníkov, 23 obuvníkov, 13 kováčov, 12 tkáčov, 6 krajčírov, 5 hrnčiarov. R. 1768 mesto obsadilo uhorské vojsko.  10.11. 1772 bol slávnostne opäť pričlenený do Uhorska. R. 1778 Mária Terézia P. včlenila do Provincie XVI spišských miest, v ktorej zostal až do r. 1876, keď sa premenil na mesto so zriadeným magistrátom a bol začlenený do spišskej župy. R. 1787 sa presťahovalo z Lysej nad Dunajcom do P. niekoľko nemeckých rodín, ktorých tam povolal cisár Jozef II. v rámci tzv. švábskej kolonizácie. V P. dlho neostali a r. 1793 sa presťahovali do Lackovej. Od pol. 18. st. P. hospodársky stagnuje a upadá. Vybudovaním trate, ktorá končila v P., získal 10.7. 1893 železničné spojenie. Do r. 1894 bol sídlom slúžnovského úradu. Koncom 19. st. tu vznikla píla a tkáčovňa. Pre podporu podnikania bola založená r. 1897 Podolínska sporiteľňa a r.1902 Spotrebné družstvo. V jeseni 1918 P. obsadilo poľské vojsko. Československé vojsko,  /veliteľ pplk. Hrbenský/, rota 1. práporu Gardy Slovenskej slobody obsadila P. 18.12.1918. Poľské jednotky opäť prenikli do P.  21.12.1918. Prápor Gardy Slovenskej slobody ich prinútil ustúpiť do Spišskej Starej Vsi. Od 24.12. do 29. 12.1918 v P. bolo stanovište veliteľstva l. práporu 2. československého pluku. Od r. 1920 v P. bola vojenská posádka. R. 1921 /20.5./ a r.1924 /7.11./ došlo k štrajkom robotníkov za zvýšenie miezd na píle firmy J. Muller a synovia. V čase hospodárskej krízy /1.7.1932/ prevádzka na píle bola zastavená. Po nástupe fašizmu v Nemecku sa zaktivizovala činnosť nemeckej národnostnej skupiny obyvateľstva. Šíriteľmi veľkonemeckých ideí boli nemecké politické strany /Zipser Deutsche Partei, Deutsche Christliche Socialistische Partei a Karpathendeutche Partei/ a nemecké spolky /Deutscher Kultruverband a Deutscher Turnverein/. Po utvorení Slovenského štátu bola v P. rozširovaná propaganda za obnovu Československej republiky a pre vstup do Československých légií v Poľsku. V čase SNP bola v P. utvorená ozbrojená jednotka Heimatschutz, ktorej príslušníci sa 3. 9.1944 zúčastnili na odzbrojení Podolínskej posádky. P. bol oslobodený 25. 1.1945. Pred ústupom Nemci zničili miestnu pílu a zapálili železničnú stanicu. 1. 2.1945 bol utvorený revolučný národný výbor, ktorého členmi boli: Michal Mindala, Štefan Veis, Jozef Kovaľ, Vojtech Bordiga, Ján Bocek, Gregor Andráš, Jozef Hadrava, Jozef Rudzan, Ján Zamiška, Ján Vasíček, Pavel Bocek. Vo voľbách 1946 zvíťazila DS. Zo 762 hlasov získala 532 hlasov, KSS 200, Strana práce 22 a Strana slobody 5 hlasov. 23. 5.1949 bol založený prvý prípravný výbor JRD v okrese Stará Ľubovňa - predseda Michal Sulír. JRD bolo založené v r. 1950, r. 1958 celoobecné a zlúčené s JRD Lomnička. Po oslobodení P.  zaznamenal hospodársky a kultúrny rozvoj. Po r. 1945 bola v P. postavená budova základnej školy /1953/,  ľudovej školy umenia /1975/, lesného závodu /1977/, zdravotné stredisko /1975/, materská škola /1978/, dom služieb /1976/, klub dôchodcov /1978/, nákupné stredisko Jednoty ŠD /1978/, objekty JRD, závod ČSAO /1963/, nové rodinné domy, bytové jednotky a ďalšie stavby. 

spracoval: Ing. Marián Beňo