Významné osobnosti

Sv. Kunigunda kráľovná ( 1223 - 1292)

Podľa martyrologium romanum - Cunegundis seu Kinga, virgo. Patrónka, zakladateľka a kráľovna mesta, krakovská a sandomierská vojvodkyňa. Narodila sa 5. 3. 1223 v Ostrihome v Uhrách ako tretia či štvrtá dcéra uhorského kráľa Belu IV. a Márie. Už ako päťročnú ju v roku 1239 zasnúbili s dvanásťročným poľským kniežaťom Boleslavom Hanblivým a odcestovala do Poľska. S ním a za pomoci Grzymyslavy bola vychovávaná v Sandomieri. Potom, počas vojny, boli obaja do roku 1243 v Uhrách. Po návrate sa stala ich sídlom Nowa Korczyna. Po dovŕšení plnoletosti sa sobášom s Boleslavom stala krakovskou a sandomierskou vojvodkyňou. Kunigunda sa najprv dohodla s manželom Boleslavom na dočasnej zdržanlivosti od manželského intímneho života a po uplynutí doby svoju prosbu zopakovala. Boleslav sa vraj jej návrh trvalého celibátneho života zdráhal prijať, ale nakoniec obaja zložili sľub do rúk krakovského biskupa. Preto tradícia aj martyrológium uvádzajú Kunigundu ako pannu. Boleslav, kvôli splneniu priania svojej mladej manželky, dostal priezvisko Hanblivý. Napriek sobášu sa zaviazala sľubom celoživotnej čistoty. Ako vojvodkyňa sa zaslúžila o upevnenie kresťanstva v Poľsku, ako to vidíme z fundácií kostolov sv. Stanislava v Novom Korczyne v roku 1248, sv. Mikolaja v Bochni v roku 1253 a hlavne založením kláštora klaristiek v Starom Saczi v roku 1280. Keď Tatári vyplienili mesto Podolínec, sv. Kunigunda kráľovná vykonala obhliadku spustošeného mesta a dala budovať hradby. Nakoniec sama do kláštora vstúpila. Venovala sa aj svetskej politike. V rokoch 1272 - 1279 darovala doživotné richtárstvo Podolínca a jeho okolie Henrichovi s tým, aby ho dosídlil, z čoho mu plynuli mnohé výsady. V roku 1289 obnovila šoltýsku listinu na Podolínec. Zomrela 14. 7. 1292 a to po ťažkej chorobe, ktorá ju počas posledných 10 mesiacov jej života pripútala na lôžko. V roku 1690 ju pápež Alexander VIII. vyhlásil za blahoslavenú. Pápež sv.Ján Pavol II. ju v roku 1999 vyhlásil za svätú.

Imrich z Perína

Účastník bitiek proti Turkom, prívrženec uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského. Kráľ Žigmund Luxembursky vydal pre Imricha z Perína povolenie na výstavu hradu, alebo pevnôstky vo vnútri hradieb z kameňa alebo dreva a to 10. 4. 1409. S výstavbou hradu z kameňa vo vnútri hradieb sa ihneď začalo, keďže Podolínsky hrad pod názvom "opidium Podolinecz cum fortalicio" sa spomína v zálohovej listine kráľa Žigmunda Luxemburského vydanej v Záhrebe v roku 1412. Od Žigmunda Luxemburského ďalej dostal Stropkovské panstvo v roku 1410. Po jeho smrti si ho rozdelili jeho dvaja synovia, Ján a Štefan dostali mestečko Stropkov a k nemu patriace dediny, panstvo Trebišov a Šarišský nový hrad.

Sigismundus Senftleben do Podolíno

Autor latinsko-nemeckého slovníka. Po štúdiách na domácich školách študoval na viedenskej univerzite, kde dosiahol bakalársku hodnosť. Potom sa stal levočským altaristom, správcom oltára sv. Barbory v kaplnke sv. Juraja. Zomrel pred rokom 1514. Na rozhraní 15. - 16. storočia napísal pre potreby kazateľov slovník Vocabularius Latino - Germanicus praedicatoribus utilis.

Stanislav Ľubomirski (1553 - 1649)

Poľský krajinný hodnostár. Otec Šebastián Ľubomirski, matka Anna. Mal brata a 15 sestier. Manželka Žofia, rod. Ostrogská. Mal dve dcéry a troch synov. V rokoch 1593 - 1597 študoval na jezuitskom kolégiu v Mníchove, 1599 v Taliansku, potom vo Francúzsku a Holandsku. Po otcovi zdedil rozsiahle majetky, ktoré ešte rozmnožil, takže patril k najbohatším poľským magnátom svojej doby. Vlastnil 290 dedín, soľné bane vo Wieliczke, obchod s obilím. Jeho ročné príjmy sa odhadovali na 600 000 zlatých. Po otcovi zdedil rozsiahle majetky v tzv. spišskom zálohu a funkciu spišského starostu. 
Od roku 1597 saczky, 1605 spišský, 1614 sandomiersky, 1625 ruský,1633 krepický a záborský, 1638 krakovský vojvoda. Od roku 1621 veliteľ kráľovského vojska. V roku 1647 ho Ferdinand III. povýšil na ríšske knieža. Dal opraviť Ľubovniansky hrad. V roku 1624 usadil v Podolínci piaristov a dal pre nich vybudovať komplex barokových budov. Ním založené podolínske gymnázium bolo významným vzdelávacím ústavom pre šľachtickú mládež južného Poľska i celého Rakúsko - uhorska.

Ján Dominik Franchi (Franco) (1596 - 1662)

Jeden z prvých zakladateľov kláštora v Podolínci, prvý rektor kláštora a provinciál samostatnej poľskej provincie. Do rádu vstúpil v Janove roku 1624. Pôsobil v Ríme, Messine, Neapoli a Palerme. V roku 1641 bol poslaný na Moravu, odkiaľ musel utekať. 20.11.1642 prišiel do Podolínca a založil prvú rehoľnú komunitu piaristov na Slovensku.

Valér Berzevici (1646 - 1707)

Dramatik, pedagóg. Od roku 1670 člen piaristickej rehole v Podolínci, kde absolvoval noviciát. 
Po filozofických štúdiách v Prievidzi bol vysvätený za kňaza. Pôsobil ako profesor piaristického gymnázia, rektor piaristickej rezidencie a rektor kolégia v Prievidzi. Napísal viacero divadelných hier s náboženskou tématikou. Diela: Christus patien (1673), Sanctissimi sacramenti in Vetere testamento figere (1674).

Michal Krausz (1677 - 1689)

Podolínsky rodák zastával najvyššiu pozíciu v rámci Poľskej provincie (provinciál). V rokoch 1681 - 1686 bol rektorom podolínskeho kolégia. P. Michal Krausz významnou mierou prispel k systematickej tvorbe kláštorného archívu. Napomenul tiež svojich nástupcov aby nič nevymazávali zo starých písomností, ako to bolo skôr zvykom.

Jozef Pantaleon Roškovský (1734 - 1789)

Hudobný skladateľ. Pochádzal z muzikantskej rodiny. Študoval u Piaristov v Podolínci a filozofiu na Trnavskej univerzite. Pôsobil v Nových Zámkoch, Bratislave, Trnave a Pešti. Je autorom zaujímavých organovo-čembelových skladieb. Diela: Cantica dulcisona Marianoseraphica.

Michal Bradáč (1740 - 1815)

Cirkevný hodnostár. Pochádzal zo zemianskej farárskej rodiny. Študoval na gymnáziu v Podolínci, 
v Košiciach, 1758 - 1763 teológiu a filozofiu na univerzite v Trnave. Pôsobil v cirkevných správach. Od roku 1812 bol generálny vikár gréckokatolíckeho košického vikariátu v Prešove.

Jozef Maximilián Petzval (1807-1891)

Patril medzi najvýznamnejšie Európske vedecké osobnosti 19. storočia. Ako prvý exaktne vypočítal konštrukciu fotografického portrétneho a krajinárskeho objektívu, objavil zákony, ktorými sa riadi optika dodnes. Prínosom bol predovšetkým matematický výpočet korekcie optických sústav. Bol študentom Podolínskeho gymnázia.

Eduard Korponay (1814 - 1891)

Spisovateľ, ľudovýchovný pracovník, bernolákovec. Pochádzal zo zemianskej rodiny. Po ukončení gymnázia v Podolínci, štúdia filozofie a práva v Košiciach a ukončení teológie vo Viedni pôsobil ako kaplán v Poprade, neskôr ako farár v Nižných Ružbachoch. Veľký rozsah získal v oblasti literatúry, práva a ľudovýchovnej spisby, čo mu umožnila znalosť cudzích jazykov (latinčiny, gréčtiny, nemčiny, francúzštiny a maďarčiny). V roku 1844 založil spolok Braterstvo kresťanskej striezlivosti. Ľudovýchovnú tématiku spracoval aj v literárnych dielach (Pálenka; Rozličné, Najvíc smutné obrazi pospolitého života, V stred stoleta XIX-ho v štyroch dejách). Jeho tvorba obsahuje aj spisby 
o cirkevno-politických otázkach. Rozširoval snaženia bernolákovského hnutia v oblasti Spiša.

Gyula Krúdy (1878 - 1933)

Maďarský prozaik a žurnalista. Pochádzal zo šľachtickej rodiny. Študoval v Szatmári a na gymnáziu 
v Podolínci. Po ukončení štúdia sa stal žurnalistom. Patrí k najobľúbenejším spisovateľom maďarskej literatúry 20. storočia. Utvoril osobitný umelecký štýl, v ktorom sa prelína skutočnosť so snom. Krúdy prenikol do života najrozličnejších spoločenských vrstiev predvojnového a medzivojnového Maďarska. Niektoré z próz sa odohrávajú na Slovensku, v prostredí spišských miest. Máloktorí
z maďarských spisovateľov podal takú prenikavú kritiku spoločnosti ako on. Diela: Podolínske strašidlo, Tkáčka z Podolínca, Sindibádové cesty, Sindibádová mladosť, Francúzsky zámok, Hostinec u siedmich sov, Slnečnica a iné.

Alojz Miškovic (1902 - 1967)

Pedagóg, publicista a literárny historik. Pochádzal z roľníckej rodiny. V rokoch 1912 - 1917 študoval na gymnáziu v Podolínci, neskôr v Levoči a Ružomberku. Teológiu ukončil v Spišskej Kapitule. 
V rokoch 1928 - 1934 študoval slovenčinu, filozofiu a poľštinu na FK UK v Bratislave. Pôsobil ako kňaz v Poprade a v Spišskej Kapitule. Neskôr bol profesor a správca Učiteľského ústavu v Spišskej Kapitule. Od roku 1940 - 1945 pracoval vo Vedeckej spoločnosti pre zahraničných Slovákov a súčasne aj ako redaktor časopisu „Náš Národ". V rokoch 1953 - 1967 bol vedúci katedry cirkevných dejín a kresťanskej archeológie na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Pripravil nový preklad Životov Konštantína a Metoda (1963). Bol aktívny člen Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva.

ThLic. Ing. Michal Zamkovský CSsR. (1948 - )

Veľa vážený dôstojný pán páter ThLic. Ing. Michal Zamkovský CSsR. Narodil sa 11. 07. 1948 v Toporci. Dňa 13. 11. 1976 v Bratislave zložil svoje prvé rehoľné sľuby a dňa 21.5.1980 bol tajne vysvätený na kňaza kardinálom Macharským v Zakopanom.
Postgraduálne štúdium ukončil na Lublinskej univerzite v oblasti pastorálnej teológie v roku 1996.
Po kňazskej vysviacke pôsobil v civilnom zamestnaní v Starej Ľubovni. Od roku 1990 pôsobil
v kláštore redemptoristov v Podolínci a ako ľudový misionár doma aj v zahraničí. Od roku 2005 ako viceprovinciálny predstavený v komunite v Bratislave. V roku 2016 bol pápežom Františkom menovaný za misionára milosrdensta.