SlovenskyVývoj hraníc Podolínca do roku 1330
Hranice Podolínca boli celé stáročia sporné nielen kvôli tomu, že hranice boli tvorené potokmi, čiže pohyblivými hranicami, ale aj kvôli tomu, že chotáre vlastnili veľmoži a tí si chceli podmaniť väčšie územie. Spory vznikali kvôli hranici, ktorú netvorili len hranice medzi chotármi obcí, ale aj štátmi a to konkrétne medzi Poľským a Uhorským kráľovstvom. V celej hostórii mal Podolínec spor o územie za riekou Poprad, taktiež o lesy medzi Podolíncom a Nižnými Ružbachmi. Najväčší a najdlhšie trvajúci spor bol avšak medzi Podolíncom a Toporcom.
Chotár Podolínca mal do polovice 13. storočia značnú rozlohu. Je veľmi pravdepodobné, že západnú hranicu Podolínca tvoril Toporský potok. V tejto súvislosti je pozoruhodný rozbor metácie Podolínca z falzifikátu datovaného do roku 1244, podľa ktorého jeho západná hranica viedla Toporským potokom! Táto listina bola pravdepodobne vyhotovená ako falzifikát na pium desiderium (zbožné želanie) podolínčanov v priebehu 16. -18. storočia.
Výrazným zásahom do majetkových pomerov Podolínca, ale i Starej Ľubovne sa stala donácia uhorského panovníka Belu IV. z roku 30.3. 1256, ktorou Jordan, syn Arnolda získal les na oboch brehoch rieky Poprad medzi krajinskými zásekmi, pohraničím s Poľskom, Levočskými vrchmi a Spišskou Magurou. Hranica darovaného územia sa priblížila na vzdialenosť 1000 m od mesta Podolínec na ľavom brehu rieky Poprad a obsadila celú pravobežnú časť chotára Podolínca. Podolínec tak prišiel o značnú časť svojho pôvodného územia, ktoré sa od roku 1256 stalo majetkom spišského župana Jordana.
Niekedy okolo roku 1256 daroval Bélo IV. takmer polovicu chotára Podolínca Jordanovi Görgeyovickému. Roku 1257 daroval Bélo IV. Podolínec ako veno svojej dcére Kunigunde, čo bolo však nezmyselné, keďže rok predtým daroval veľkú časť Podolínca Jordanovi, preto v tom istom roku jej venoval aj Sandenecko. Toto územie si zachovalo administratívnu jednotu až do roku 1301. V roku 1260 Belo IV. nanovo vymedzil darovaný les synom Jordana. Nové vymedzenie posúva hranicu medzi majetkom Jordana a majetkom Podolínca v prospech Podolínca, kedže hranica pokračuje od hrebeňa Spišskej Magury k Vysokej skale a ďalej, kde vteká Toporský potok do Popradu t. j. asi 2000 m od mesta na ľavom brehu rieky Poprad. Toto dosvedčuje aj listina Ondreja III. okolo roku 1293 ktorou potvrdil nového majiteľa.
V roku 1256 sa na časti bývalého Podolínského chotára založili nové Görgeyovské sídla a to Nový Toporec (dnešný Toporec) a Nová Lomnica (dnešná Lomnička). Okolo roku 1270 prešiel Podolínec pod magdeburské právo. Podľa tohto práva získava od Kunigundy Podolínec mešťan Henrich. V roku 1280 Kunigunda daruje Podolínec novozaloženému kláštoru klaristiek v Starom Sączi. O 8 rokov neskôr sa majiťeľom na ľavom brehu rieky Poprad v okolí Podolínca stáva spominaný Henrich. Na darovanom území sa po roku 1288 založili Nižné Ružbachy. Predpokladá sa, že Kunigunda darovala Henrichovi aj časť Toporca. V roku 1303 sa Henrich rozhodol darovať svoje dedičné šoltýstvo v Nižných Ružbachoch svojej sestre Heldegunde. Vtedy sa vymedzovali iba hranice ľavého brehu rieky Poprad.
V prvom decéniu 14. storočia sa sporná oblasť stáva pevnou súčasťou Uhorska. Následne sa riešili aj územné záležitosťi jednotlivých sídiel, kedže donácie Belu IV. z rokov 1256 a 1260 Görgeyovcom a pravdepodobne z roku 1260 Spišskej kapitule v značnej miere zasiahli pôvodné chotáre Podolínca, ale i Hniezneho a Ľubovne. Svedčí o tom listina Karola Róberta z roku 1322. V tomto roku Podolínec získal späť časť svojho pôvodného chotára na pravom brehu rieky Poprad. O vymedzenie hraníc Podolínca s Toporcom, Holumnicou a Lomničkou sa dozvedáme z reambulácie Viliama Drugetha z roku 1330. Z tejto listiny nam vyplýva, že vymedzenie hraníc Podolínca z roku 1330 začína na vrchu Riňava, odkiaľ zostupuje popri Toporeckom potoku k Lesnianskemu potoku t. j. k pravostranému prítoku Toporského potoka. Potom vystupuje na Kamnenný vrch, ktorý leží medzi Toporcom a Lechnicov (zaniknutá stredoveká osada v polohe Pustovec). Odtiaľ vedie hranica cez vrchy tvoriace rozvodie Toporského a Krížneho potoka, až k rieke Poprad ktorou zostupuje, následne hranica vystupuje hlbokým údolím k vrchu Heje. Ďalej k pravostrannému prítoku rieky Poprad tečúcej západne od Lominčky k vrchu ležiacemu medzi Lomničkou a Lomnickým potokom. Odtiaľ vedie hranica k Lomnickému potoku, kde vystupuje ku Kripkému vrchu a potom ku Kromnovskému potoku...
Spracoval - Lukáš Bernatek
Spolupracoval - Tomáš Čulák
