História a rozvoj mesta

História a rozvoj mesta

Najstaršie doložené osídlenie oblasti, v ktorej sa mesto Podolínec nachádza máme z doby kamennej. Dôkazom toho je rydlový odštiepok s drobnou retušou z hnedého rádiolaritu (spevnený organogénny sediment obsahujúci kremité schránky mrežovcov), drobná štiepaná industria, ku ktorej patrí pentagonálny úštep vo funkcii retušovača a drobné nechtíkové škrabadlo z bledohnedého rohovca, ktoré našiel Ladislav Bánesz severovýchodne od mesta. Severozápadne od mesta našiel Juraj Bárta retušer zo zeleného rádiolaritu na odbíjanie štiepaných kamenných artefaktov a úštep z hnedého priesvitného poľského silicitu (druh kremičitej usadeniny), ktoré s istou výhradou reprezentujú možnosť paleolitického osídlenia. Sporné nálezy sú uvádzané z jaskyne Čuba pri Podolínci, kde sa našlo mladopaleolitické osídlenie. Doklady o pravekom osídlení Podolínca sú teda skromné. Osídlenie od paleolitu po mladšiu dobu železnú nie je doložené. Je teda sporné odpovedať na otázku, kedy Podolínec vznikol. Mnohí sa domnievajú, že osídlenie možno predpokladať iba v stredoveku. Vznik malebného mesta Podolínec však siaha ďaleko pred 13. storočie.

13. storočie

Prvá písomná zmienka o Podolínci sa spomína v roku 1235. Je to listina, ktorú vydal pápež Gregor IX. v Perugii, keď sa mu krakovský biskup Wislaw (1231 - 1242) sťažoval, že ostrihomský biskup mu berie desiatky z kostola Panny Márie. Hoci sa nespomína konkrétne mesto Podolínec, ale nikde v okolí sa nezistila prítomnosť kostola zasväteného Panne Márií. V okolí sa nachádzajú významné kostoly: Kostol sv. kríža v Kežmarku, kostol sv. Antona v Spišskej Belej, kostol sv. Kataríny v Nižných Ružbachoch a Kostol sv. Mikuláša v Starej Ľubovni. Mesto malo výhodnú polohu - ležalo na dôležitej obchodnej ceste, vedúcej poriečím Popradu. Táto cesta sa nazývala Magna via. Zo severu sa prevážal jantár a hlavne soľ z Krakova na juh, táto cesta sa nazývala Jantárová. Z juhu zasa víno po už spomínanej ceste Magna via. Priečna cesta spája mesto Podolínec s mestom Bardejov. Mala vplyv na rozvoj obchodu. Preto sa o Podolínec uchádzali viacerí mocipáni. Mali oň záujem predovšetkým novosondeckí páni (Nowý Sacz - Poľsko). Legenda spomína kráľovnu Podolínca sv. Kunigundu, dcéru uhorského kráľa Belu IV. a manželku novosondeckého vojvodu Boleslava Hanblivého, s ktorým uzavrela celoživotný sľub čistoty. Sv. Kunigunda niekedy v rokoch 1272 - 1279 darovala doživotné šoltýstvo Podolínec a okolie Henrichovi (podľa magdeburského práva), mešťanovi z Krakova s tým, aby ho dosídlil. Z toho mu plynuli mnohé výsady. Sotva sa ujal svojho dedičného richtárstva, v januári 1285 vtrhli na severný Spiš Tatári. Vyplienili a vypálili aj Podolínec. „Koncom roku 1287 sa vrátili ako spojenci kráľa Ladislava IV., ale uhorská šľachta sa proti nim postavila a začiatkom roku 1288 ich v bitke pri Podolínci porazila. Počas tatárskeho vpádu zhorela aj šoltýska listina na Podolínec. Sv. Kunigunda ju v roku 1289 obnovila, keď predtým v roku 1288 darovala Henrichovi ďalší majetok - les medzi Podolíncom a Hniezdnym (dnešné územie Nižných Ružbách).

14. storočie

V 14. storočí sa podstatne rozšírili mestské práva Podolínca. Dedičné richtárstvo mesta sa do istej miery skomplikovalo dedičstvom a predajom viacerých častí. V roku 1303 sa šoltýs Henrich vysporiadal so svojou sestrou Hildegundou tak, že ona mu ponechala plnú moc v Podolínci, za čo jej on daroval majetok v Nižných Ružbachoch. V roku 1312 Henrich sám predal časť šoltýstva majiteľom Toporca - šľachticom z Hrhova. Šľachticov z Hrhova zastupoval Hank, ktorý neskôr spolu s podolínskym farárom vymohol od Ľudovíta I. ďalšie výsady pre mesto. V roku 1343 kráľ Ľudovít I. vyňal mešťanov spod právomoci spišských županov a ľubovnianskych kastelánov. Druhou listinou z 25. 11. 1345 im dal výsadu, že ich môže súdiť jedine mestský súd a od neho sa môžu odvolať na taverníka alebo na kráľa. Udelil aj právo meča (jus gladii). „Tresty smrti sa vykonávali ešte v roku 1692. Na koniec sa dobudovala mestská rada a mesto si dalo zhotoviť mestskú pečať s kruhopisom: + S.CIVIM. DE PVDLIN. a s vyobrazením Madony s Dieťaťom na rukách a štyrmi hviezdami.

15. storočie

Bolo veľmi rušné pre celý Spiš, teda aj pre Podolínec. V roku 1403 vzniklo sprisahanie proti kráľovi Žigmundovi Luxemburskému. Ku sprisahancom patril aj Podolínec. Povstanie bolo potlačené a Žigmund dáva povstalcom amnestiu. V roku 1404 Podolínec vyhorel, kráľ ho oslobodil na 10 rokov od daní. 10. 4. 1409 kráľ Žigmund Luxemberský povoľuje Imrichovi z Perína postaviť si vo vnútri hradieb hrad a 25. 7. 1409 dal zase právo na konanie dvoch výročných trhov. Ten istý kráľ 7. 4. 1412 povýšil Podolínec medzi slobodné kráľovské mestá a oslobodil mešťanov od platenia zvláštnych daní a časti cla. Ale 8. 11. 1412 kráľ Žigmund dal do zálohy poľskému kráľovi Vladislavovi 16 miest zo Spiša, a to i s Podolíncom za 37 000 kôp českých grošov, ktoré potreboval na vojnu s Benátkami. Tento záloh trval až do roku 1772 (360 rokov). Pre Podolínec to boli zlé časy, pretože medzi tým bol postavený hrad Ľubovňa, kde sídlila poľská správa zálohovaného územia, čím sa mesto dostalo na perifériu záujmov oboch štátov. Podolínec ostáva poľnohospodárskym mestom a mestské práva využíva stále viac obyvateľov. Venujú sa remeslám. Ide o remeslá súvisiace s poľnohospodárstvom. Ako prví na Slovensku tu zakladajú samotný cech čižmári v roku 1415. Po smrti Vladislava Jagelovského začali husiti v roku 1441 pod vedením Jána Jiskru z Brandýsa obsadzovať Spiš. V októbri obsadili Kežmarok a chceli obsadiť aj Podolínec. No v meste bolo v tom čase poľské vojsko. Išlo na pomoc Vladislavovi III., ktorý sa vybral do Uhorska po korunu. Kapitánom Podolínca bol vtedy Mikuláš Komorovský a ten ho pred Jiskrom ubránil. Podolínec bol jediným mestom na Spiši, ktoré odolalo husitskému vpádu. Komorovský si z neho urobil pevnosť a podnikal z neho lúpežné výpravy na všetky strany. Kráľ Vladislav nezabudol na svoje verné mesto a v roku 1442 mu potvrdil právo skladu (každý kupec prechádzajúci cez mesto musel tovar v meste ponúknuť na predaj a zaplatiť clo) z roku 1292. V 15. storočí už naplno pôsobila mestská samospráva. Podolínec si dal zhotoviť novú mestskú pečať, na ktorej už nebola vyobrazená Madona, ale erb s veľkým písmenom „P," z ktorého vychádza žiara na všetky strany.

16. storočie

V 16. Storočí sa v Podolínci rozvíjali viaceré cechy (hrnčiarov, kováčov, kožušníkov, tkáčov, ale aj veľmi známych nožiarov a mečiarov). Je zaujímavé, že hoci bol Podolínec z veľkej časti nemeckým mestom a že v druhej polovici 16. storočia prakticky celý Spiš prešiel na evanjelickú vieru, reformácia mesto obišla. Mestu bol povolený aj týždenný trh (vo štvrtok). Čo sa týka počtu obyvateľov bolo ťažké povedať, koľko ich mesto malo. V roku 1553 tu žilo 104 zdanených občanov, z čoho možno súdiť, že počet obyvateľov sa pohyboval okolo 1200. Hrad v tejto dobe bol spustošený, bol centrom správy podolínskeho panstva. Sídlili v ňom podstarosta, kastelán, pisár, zbrojár, kľučiar, pekár, kuchár, pivovarník, trubač, dvaja hlásnici, vrátnici a 20 drábov. Medzi Podolíncom a Toporcom bol oddávna spor o chotárne hranice. Tento spor sa spomína aj v roku 1576. Neskôr dostal charakter sporu o štátne hranice, nakoľko bol Podolínec zálohovaný Poľsku. V roku 1580 ho riešila aj medzinárodná komisia (k dohode nedošlo). „Po tejto komisii si Podolínčania dali zhotoviť falošnú listinu datovanú 30. 3. 1244 o darovaní Podolínca rytierovi Henrichovi sv. Kunigundou, ktorá mala slúžiť ako dôkaz požiadaviek Podolínčanov na časť chotára Toporca. Táto listina sa donedávna považovala za pravú a v nemalej miere skresľovala dejiny mesta.

17. storočie

Je známe mnohými nepokojmi a povstaniami. Ani Podolínec sa tomu nevyhol, hoci ho chránila príslušnosť k Poľsku. V roku 1646 tu zúril veľký mor, ktorý zdecimoval obyvateľstvo. V auguste v roku 1662 postihla mesto obrovská povodeň i zemetrasenie. Mesto sa poriadne nespamätalo a v roku 1664 vypukol opäť mor. O päť rokov nato zhorel kláštor (najvýznamnejšia kultúrna inštitúcia mesta, vznikla v roku 1642). V roku 1684 vyhorelo takmer celé mesto. Napriek všetkým problémom výstavba mesta pokračovala. V roku 1659 mesto postavilo zvonicu.

18. storočie

Podolíncu k štyrom výročným trhom sa v roku 1704 pridávajú ďalšie dva, ktoré dáva mestu poľský kráľ August II.. Ďalšie dva výročné trhy povoľuje August III. v roku 1750 (Podolínec mal už 8 výročných trhov). V roku 1758 mal Podolínec 231 majiťeľov domov. Z nich bolo 105 remeselníkov (14 kožušníkov, 23 obuvníkov, 13 kováčov, 12 tkáčov, 6 krajčírov a 5 hrnčiarov, 2 debnárov, 2 farbiarov, 1 gombičkára, 3 mäsiarov, 1 mlynára, 7 murárov, 1 nožiara, 3 olejkárov, 2 pekárov , 1 ránhojiča, 1 sklenára, 1 stolára, 4 tesárov, 3 zámočníkov). Ale v roku 1775 mal Podolínec už 272 majiťeľov domov a 139 remeselníkov. Veľký význam pre mesto mala výsada z čias šoltýšstva, voľného predaja mäsa. Je zaujímavé, že Podolínec mal už od 17. storočia svoju lekáreň a to v Piaristickom kláštore. Založil ju vraj Ľubomírski. V roku 1710 ju prevzali piaristi a začiatkom 19. storočia sa dostala do vlastníctva rodiny Cornides. Od nich ju kúpil Jozef Munzberg a po jeho smrti v roku 1841 sa dostala do vlastníctva rodiny Faix - Faykiss, pochádzajúcej z Podolínca. V kláštore bola vraj aj malá nemocnica. V roku 1772 sa Podolínec dostal z poľského zálohu. Tu nastal nový problém. Podolínec mal na rozdiel od 13-ich zálohovaných miest výsady slobodného kráľovského mesta, vrátane práva meča. Spočiatku sa mu podarilo zachovať si vlastný štatút, ale v roku 1778 ho Mária Terézia včlenila (napriek protestom) do Provincie XVI. miest, kde malo podstatne menej výsad ako predtým. V tomto zväzku ostal do roku 1876, kedy bol začlenený do Spišskej župy.

19. storočie

Priemyselná revolúcia 19. storočia Podolínec prakticky obišla. Spôsobila to odľahlosť mesta. O výstavbe železnice Košice - Bohumín sa síce hovorilo už v roku 1869, ale v skutočnosti sa začala v roku 1893 a aj to trať končila v Podolínci. Koncom 19. storočia vznikla v meste píla a menšia mechanická tkáčovňa. Pre podnikanie tu vznikla v roku 1897 Podolínska sporiteľňa. V národnostnej skladbe prevažovali Nemci nad Slovákmi. Z ostatných národností tu žilo málo Maďarov a niekoľko židovských rodín.

20. storočie

Prvej svetovej vojne sa mesto nevyhlo. Od 24. - 29. 12. 1918 bolo v Podolínci stanovište veliteľstva 1. práporu 2. Československého pluku. Od roku 1920 bola v Podolínci vojenská posádka. V roku 1921 a 1924 došlo k štrajkom robotníkov za zvýšenie miezd na píle firmy Müller a spol. V čase hospodárskej krízy (1932) bola prevádzka na píle zastavená. „Po nástupe fašizmu v Nemecku sa zaktivizovala činnosť nemeckej národnostnej skupiny obyvateľstva. Šíriteľmi ideí boli nemecké politické strany (Lipser Deutsche Partei, Deutsche Christlische Socialistische Partei a Karpathendeutsche Partei) a nemecké spolky (Deutscher Kulturverband a Deutsche Turnverein). Po utvorení Slovenského štátu bola v Podolínci rozširovaná propaganda za obnovu Československej republiky. Podolínec bol oslobodený 25. 1. 1945. Po oslobodení zaznamenal Podolínec hospodársky a kultúrny rozvoj. 23. 5. 1949 bol založený prípravný výbor JRD (jednotné roľnícke družstvo). Predsedom bol Michal Sulír. JRD bolo založené v roku 1950 a v roku 1958 bolo zlúčené s JRD Lomnička. V roku 1953 bola postavená budova ZŠ, v roku 1975 budova ĽŠU a zdravotného strediska, v roku 1963 závod ČSAO, 1977 budova lesného závodu a v roku 1978 nákupné stredisko. Po roku 1989 vzniklo v meste množstvo súkromných firiem.


Spracované podľa predlohy / Mgr. Radoslav Borovský "Kultúrne a historické pamiatky regiónu a ich využitie vo vyučovaní vlastivedy" /