Významné osobnosti

Bl. Kunigunda (1234 - 1292)

Patrónka a zakladateľka mesta, krakovská a sandomierská vojvodkyňa. Narodila sa 5. 3. 1234 ako tretia či štvrtá dcéra uhorského kráľa Belu IV. a Márie. Už ako päťročnú ju v roku 1239 zasnúbili s dvanásťročným poľským kniežaťom Boleslavom Stydlivým a odcestovala do Poľska. Po dovŕšení plnoletosti sa sobášom s Boleslavom stala krakovskou a sandomierskou vojvodkyňou. Napriek sobášu sa zaviazala sľubom celoživotnej čistoty. Ako vojvodkyňa sa zaslúžila o upevnenie kresťanstva v Poľsku, ako to vidíme z fundácií kostolov sv. Stanislava v Novom Korczyne v roku 1248, sv. Mikolaja v Bochni v roku 1253 a hlavne založením kláštora klaristiek v Starom Saczi v roku 1280. Nakoniec sama do kláštora vstúpila. Venovala sa aj svetskej politike. Zomrela 14. 7. 1292. V rokoch 1272 – 1279 darovala doživotné richtárstvo Podolínca a jeho okolie Henrichovi s tým, aby ho dosídlil, z čoho mu plynuli mnohé výsady.  V roku 1690 ju pápež Alexander VIII. vyhlásil za blahoslavenú.

 

Sigismundus Senftleben do Podolíno

Autor latinsko-nemeckého slovníka. Po štúdiách  na domácich  školách  študoval  na  viedenskej univerzite, kde dosiahol bakalársku hodnosť. Potom sa stal levočským altaristom, správcom oltára sv. Barbory v kaplnke sv. Juraja. Zomrel pred rokom 1514. Na rozhraní 15. – 16. storočia napísal pre potreby kazateľov slovník Vocabularius Latino – Germanicus praedicatoribus utilis.

 

Stanislav Ľubomirski (1553 – 1649)

Poľský krajinný hodnostár. Otec Šebastián Ľubomirski, matka Anna. Mal brata a 15 sestier. Manželka Žofia, rod. Ostrogská. Mal dve dcéry a troch synov. V rokoch 1593 – 97 študoval na jezuitskom kolégiu v Mníchove, 1599 v Taliansku, potom vo Francúzsku a Holandsku. Po otcovi zdedil rozsiahle majetky, ktoré ešte rozmnožil, takže patril k najbohatším poľským magnátom svojej doby. Vlastnil 290 dedín, soľné bane vo Wieliczke, obchod s obilím. Jeho ročné príjmy sa odhadovali na 600 000 zlatých. Po otcovi zdedil rozsiahle majetky v tzv. spišskom zálohu a funkciu spišského starostu. Od roku 1597 saczky, 1605 spišský, 1614 sandomiersky, 1625 ruský,1633 krepický a záborský, 1638 krakovský vojvoda. Od roku 1621 veliteľ kráľovského vojska. V roku 1647 ho Ferdinand III. povýšil na ríšske knieža. Dal opraviť Ľubovniansky hrad. Roku 1624 usadil v Podolínci piaristov a dal pre nich vybudovať komplex barokových budov. Ním založené podolínske gymnázium bolo významným vzdelávacím ústavom pre šľachtickú mládež južného Poľska.

 

Ján Dominik Franchi (Franco) (1596 – 1662)

Jeden z prvých zakladateľov kláštora v Podolínci, prvý rektor kláštora a provinciál samostatnej poľskej provincie. Do rádu vstúpil v Janove roku 1624. Pôsobil v Ríme, Messine, Neapoli a Palerme. V roku 1641 bol poslaný na Moravu, odkiaľ musel utekať. 10. 12. 1642 prišiel do Podolínca a založil prvú rehoľnú komunitu piaristov na Slovensku.

 

Valér Berzevici (1646 – 1707)

Dramatik, pedagóg. Od roku 1670 člen piaristickej rehole v Podolínci, kde absolvoval noviciát. Po filozofických štúdiách v Prievidzi bol vysvätený za kňaza. Pôsobil ako profesor piaristického gymnázia, rektor piaristickej rezidencie a rektor kolégia v Prievidzi. Napísal viacero divadelných hier s náboženskou tematikou. Diela: Christus patien (1673), Sanctissimi sacramenti in Vetere testamento figere (1674).

 

Jozef Pantaleon Roškovský (1734 – 1789)

Hudobný skladateľ. Pochádzal z muzikantskej rodiny. Študoval u Piaristov v Podolínci a filozofiu na Trnavskej univerzite. Pôsobil v Nových Zámkoch, Bratislave, Trnave a Pešti. Je autorom zaujímavých organovo-čembelových skladieb. Diela: Cantica dulcisona Marianoseraphica.

 

Michal Bradáč (1740 – 1815)

Cirkevný hodnostár. Pochádzal zo zemianskej farárskej rodiny. Študoval na gymnáziu v Podolínci, Košiciach, 1758 – 63 teológiu a filozofiu na univerzite v Trnave. Pôsobil v cirkevných správach. Od roku 1812 bol generálny vikár gréckokatolíckeho košického vikariátu v Prešove.

 

Jozef Maximilián Petzval (1807-1891)

Patril medzi najvýznamnejšie európske vedecké osobnosti 19. storočia. Ako prvý exaktne vypočítal konštrukciu fotografického portrétneho a krajinárskeho objektívu, objavil zákony, ktorými sa riadi optika dodnes. Prínosom bol predovšetkým matematický výpočet korekcie optických sústav. Bol študentom Podolínskeho gymnázia.

 

Eduard Korponay (1814 – 1891)

Spisovateľ, ľudovýchovný pracovník, bernolákovec. Pochádzal zo zemianskej rodiny. Po ukončení gymnázia v Podolínci,  štúdia  filozofie  a  práva  v Košiciach  a ukončení teológie vo Viedni pôsobil ako kaplán v Poprade, neskôr ako farár v Nižných Ružbachoch. Veľký rozsah získal v oblasti literatúry, práva a ľudovýchovnej spisby, čo mu umožnila znalosť cudzích jazykov (latinčiny, gréčtiny, nemčiny, francúzštiny a maďarčiny). V roku 1844 založil spolok Braterstvo kresťanskej striezlivosti. Ľudovýchovnú tematiku spracoval aj v literárnych dielach (Pálenka; Rozličné, Najvíc smutné obrazi pospolitého  života, V stred stoleta XIX-ho v štyroch dejách). Jeho tvorba obsahuje aj spisby o cirkevno-politických otázkach. Rozširoval snaženia bernolákovského hnutia v oblasti Spiša.

 

Gyula Krúdy (1878 – 1933)

Maďarský prozaik a žurnalista. Pochádzal zo šľachtickej rodiny. Študoval v Szatmári a na gymnáziu v Podolínci. Po ukončení štúdia sa stal žurnalistom. Patrí k najobľúbenejším spisovateľom maďarskej literatúry 20. storočia. Utvoril osobitný umelecký štýl, v ktorom sa prelína skutočnosť so snom. Krúdy prenikol do života najrozličnejších spoločenských vrstiev predvojnového a medzivojnového Maďarska. Niektoré z próz sa odohrávajú na Slovensku, v prostredí spišských miest. Máloktorí z maďarských spisovateľov podal takú prenikavú kritiku spoločnosti ako on. Diela: Podolínske strašidlo, Tkáčka z Podolínca, Sindibádové cesty, Sindibádová mladosť, Francúzsky zámok, Hostinec u siedmich sov, Slnečnica a iné.

 

Alojz Miškovic (1902 – 1967)

Pedagóg, publicista a literárny historik. Pochádzal z roľníckej rodiny. V rokoch 1912 – 1917 študoval na gymnáziu v Podolínci, neskôr v Levoči a Ružomberku. Teológiu ukončil v Spišskej Kapitule. V rokoch 1928 – 34 študoval slovenčinu, filozofiu a poľštinu na FK UK v Bratislave. Pôsobil ako kňaz v Poprade a v Spišskej Kapitule. Neskôr bol profesor a správca Učiteľského ústavu v Spišskej Kapitule. Od roku 1940 – 45 pracoval vo Vedeckej spoločnosti pre zahraničných Slovákov a súčasne aj ako redaktor časopisu „Náš Národ“. V rokoch 1953 – 67 bol vedúci katedry cirkevných dejín a kresťanskej archeológie na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Pripravil nový preklad Životov Konštantína a Metoda (1963). Bol aktívny člen Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva.