Spišský Oxford: Kláštor v Podolínci bol gymnáziom i koncentrákom

klastor_piaristov_pohladnica_3D

 

V podolínskom kláštore piaristov bolo slávne gymnázium, ale aj koncentračný tábor.

 

Kláštor v Podolínci postavili piaristi v roku 1642.

Vysoký múr s drevenou bránou zabraňuje výhľadu dovnútra nádvoria. Z jednej strany múr prilieha k mestským hradbám a z druhej k samotnej poschodovej budove. Zozadu kláštor v Podolínci od styku s bežnými ľuďmi zase oddeľuje rieka Poprad. Zrejme táto izolovanosť bola dôvodom, prečo komunistom v 50. rokoch minulého storočia vyhovoval ako ideálne miesto na zriadenie koncentračného tábora pre slovenských rehoľníkov, ktorých sa režim chcel zbaviť. Na prerobenie kláštora na väzenie im už stačilo len osadiť mreže na okná a obohnať areál ostnatým drôtom. Nechýbali ani ozbrojení strážcovia. Väznili tu približne osemstosedemdesiat kňazov.

 

Barbarská noc

Pokojný spánok rehoľníkov narušil z 13. na 14. apríla 1950 vpád žandárov a Štátnej bezpečnosti. Komunisti nečakane rýchlou akciou, ktorú dnes nazývame Barbarská noc, likvidovali mužské rehole na celom Slovensku. Rehoľníkov už nadránom porozvážali autobusy do záchytných táborov. Z kláštora v Podolínci urobili ten najprísnejší. Strážili ho ozbrojenci so samopalmi a psami. Ľudia z okolitých dedín sa však proti uväzneniu kňazov vzbúrili. Neváhali a pred kláštorom vykrikovali: „Prepusťte nám kňazov.“ Mnohých postrelili, zavreli, zbili, vypočúvali aj odsúdili. V tajnej správe, ktorá je dnes vyvesená na stene v kláštore, sa napríklad píše: „Vzhľadom na to, že náš kraj je silne nábožensky založený, ba až fanatický, ľudia v procesiách navštevujú tento kláštor, lebo im je známe, že sú tam sústredení farári... Prítomnosť a činnosť týchto reakčných kňazov sa najviac odzrkadľuje v objavovaní sa rôznych túlajúcich sa bánd, ktoré štvú a prepadávajú pokojných občanov, ďalej sa objavujú plagáty a letáky namierené proti SSSR, ktoré operujú náboženstvom a inými lživými pomluvami...“ Žandárom napokon do Podolínca prišlo na pomoc aj vojsko. Za múrmi kláštora sa zatiaľ ideologickí špecialisti snažili o prevýchovu „týchto reakčných živlov“, ako rehoľníkov nazývali. Mladých neskôr povolali do armády a na stavby mládeže a starších, ktorým nevymyli mozgy alebo ktorí nepristúpili na spoluprácu, poslali do pracovných táborov alebo pred súd. „Tajní sem chodievali už pár týždňov pred akciou. Merali a sondovali, koľko je tu miesta. Nikto nevedel, čo robia. Väznili tu aj také osobnosti ako kardinála Jána Chryzostoma Korca či biskupa Pavla Hnilicu. Všetci mali zakázaný kontakt so svetom a deň im vypĺňali prednáškami o marxizme-leninizme či nezmyselnou prácou, ako bolo prekladanie hliny z kopy na kopu,“ hovorí páter Róbert Režný, predstavený komunity rehole redemptoristov, ktorá v súčasnosti pôsobí v kláštore. Neskôr v podolínskom kláštore sústredili aj rehoľné sestry.

 

Atény nad Popradom

Históriu mestečka na rozhraní Spišskej Magury, Podtatranskej kotliny a Levočských vrchov, v ktorom dnes žije okolo tritisíc obyvateľov, vždy ovplyvňovali poľskí alebo uhorskí panovníci. Aj v 17. storočí, keď vznikol v Podolínci kláštor, bolo toto územie v zálohe poľského kráľa. Spravoval ho knieža Stanislav Ľubomirski, ktorý vtedy patril k najbohatším poľským magnátom. Keďže jeho rod sa radil medzi oddaných katolíkov, peniaze využíval nielen na rekatolizáciu ľudí, ale aj na vzdelávanie mladých. Zdalo sa mu preto ideálne pozvať na Spiš rehoľu piaristov, ktorí vzdelávaním a prostredníctvom vedy učia ľudí viere v Boha. Preto pre nich v roku 1642 vybudoval v Podolínci komplex barokových budov, kláštor a založil jedno z najvýznamnejších piaristických kolégií v strednej Európe. Slávne gymnázium volali spišský Oxford alebo Atény nad Popradom. Študovalo na ňom vyše päťdesiattisíc prevažne mladých šľachticov z vyšších vrstiev z Poľska, Maďarska, ale aj Nemecka. Patril k nim napríklad aj významný maďarský spisovateľ Gyula Krúdy, ktorý okrem iného napísal knihu Podolínske strašidlo. Zo slovenských je to literárny historik Alojz Miškovic a údajne tu študoval aj legendárny poľský vojvodca Tadeusz Kosciuszko. Gymnázium s menšími problémami fungovalo až do roku 1918. Maďarskí piaristi, ktorí kláštor aj gymnázium spravovali, odišli z Podolínca na protest proti vzniku prvej Československej republiky. Kláštor predali redemptoristom až v roku 1941, keď im už bolo jasné, že sa na Spiš nikdy nevrátia. Gymnázium nikto neobnovil. Vzácnu knižnicu aj archív odviezli piaristi do Trenčína a Budapešti, kde rád aj dnes pôsobí.

 

Novici

Strop kláštornej chodby zdobia biele barokové krížové klenby, cez sklenené okná v stene vidno sakristiu. Prechádzame do nej cez malú knižnicu. Okrem životopisov svätcov archivuje i knihy o asketizme či okultizme. Majú k nej prístup aj mladí ľudia, tí sem v súčasnosti prichádzajú na duchovné cvičenia, ktoré organizuje rehoľa redemptoristov. Okrem nich robievajú aj ľudové misie, čiže chodievajú po farnostiach, navštevujú školy a domovy dôchodcov.

„Ľudia často potrebujú počuť, že Boh je s nimi, aj keď to niekedy vyzerá ako fráza, ale sú vďační, že si ich niekto vypočuje. V prvom rade im však sprostredkúvame Boha, pretože bez neho by to bola len akási psychologická poradňa. Pre nás je špecifické, že vychádzame za ľuďmi, obracajú sa na nás s problémami v rodinách a riešia aj vzťah k Bohu. Naším cieľom je prinášať im nádej. Pri duchovných cvičeniach je zase zmyslom stíšiť sa, pouvažovať nad svojím životom, kam idem a čo odo mňa chce Boh. Môžeme to nazvať aj istou formou meditácie,“ vysvetľuje nám poslanie redemptoristov páter Róbert. Členom tejto rehole je aj bývalý trnavský arcibiskup Róbert Bezák, ktorého pápež náhle, za zvláštnych okolností a bez vysvetlenia nedávno odvolal z funkcie.

V Podolínci majú redemptoristi aj noviciát. „Jeden rok novici rozpoznávajú, či ich miesto v živote je v reholi a či v tejto. Rovnako aj my sa snažíme rozpoznať, či sa hodia na tento spôsob života. To vidíte, ak sa nehodí. Môže mať problém so sebaprijatím, psychické problémy, trápi sa. Deň začínajú rozjímaním, nasleduje omša, modlitba s ľuďmi a rôzna práca v kláštore. Na celý rok máme pre nich vypracovaný študijný plán. Absolvujú prednášky na rôzne témy, napríklad aj so psychologičkou, pretože potrebujú dozrieť nielen z duchovnej, ale aj z ľudskej stránky. Majú spoločný program aj s nami, chodievajú na ľudové misie a učia v školách náboženstvo. Noviciát sa končí zložením rehoľných sľubov, tie večné prídu o tri roky neskôr,“ vysvetľuje páter a pri otázke, prečo nás neprivítal v rehoľnom rúchu, sa iba zasmeje. „Habit nosíme na misiách, na liturgických slávnostiach a na formálne príležitosti, v dome možno nosiť slušné civilné oblečenie a vás pokladám za obyčajnú návštevu. Je čierny s tvrdým bielym golierom okolo krku, cez cingulum, čiže opasok, nosíme prevesený ruženec.“

 

Najväčší

V sakristii stojí pôvodná baroková skriňa z 18. storočia s množstvom drobných zásuviek. Každá vec potrebná na omšu má svoju. Pracovná doska dokonca nesie stopy po stovkách okrúhlych odtlačkov. V každom kláštore si totiž piekli vlastné hostie a práve na doske v sakristii ich vykrajovali. Dvojvežový kostol je umiestnený v strede kláštora, jednotlivé krídla so štyrmi pevnostnými vežami akoby ho obkľučovali. Vnútro je typicky barokové. Najkrajší je oltárny obraz svätého Stanislava vysoký desať metrov. Tomu je zasvätený aj kostol. „Je to najväčší oltárny obraz svätého Stanislava v strednej Európe, ak nie v celej Európe,“ podotýka páter Róbert. Výjav na obraze pôsobí bez vysvetlenia trochu morbídne. Akoby niekto zaživa pochovával do krypty človeka. „V tej krypte sedí šľachtic Peter, ktorý odkázal všetok majetok cirkvi, ale po jeho smrti nastali o tom pochybnosti. Vzniklo podozrenie, či to cirkev nezneužila. Takže, aby ju svätý Stanislav očistil, vyvolal šľachtica z hrobu, aby dosvedčil kráľovi Boleslavovi II. Chrabrému, že ho naozaj cirkvi odkázal,“ komentuje páter Róbert.

Zo sakristie sa dostávame do druhého kláštorného krídla, v ktorom dnes sídli stredná odborná škola, špeciálna základná škola aj detský domov. Priestory, v ktorých boli kedysi malé cely pre mníchov, upravili na štyri priestranné byty, v každom žije po desať detí. Riaditeľ detského domova Štefan Straka tvrdí, že väčšina z nich je s mentálnym postihnutím. „Iba štyri naše deti chodia na normálnu základnú školu, zvyšné do špeciálnej. Máme deti aj s poruchami správania. Len jedno dieťa je sirota, o zvyšné sa nevedia alebo nemôžu rodičia postarať,“ zasväcuje nás už do úplne iných osudov v kláštorných priestoroch Štefan Straka.

 

Autor: Plus 7 Dní/Martina Kubániová