História Kláštora piaristov

Pôsobenie piaristov v rokoch 1642 – 1919

       Prvé kolégiá piaristov v bývalom Uhorsku vyrastali na území terajšieho Slovenska. V snahe o rekatolizáciu zálohovaného územia poľské knieža Stanislav Ľubomirski využil skutočnosť, že v rámci tridsaťročnej vojny Švédi obsadili Moravu. Poľský kráľ im ponúkol útočisko vo Varšave a okrem toho aj vo svojom meste Podolínec. Už dávno tu bol záujem dať spišskému mestečku nielen dobrých učiteľov – vychovávateľov, ale i horlivých kazateľov – misionárov. (Bolo to po reformátorskom hnutí Luthera, Kalvína a i. Nemecké obyvateľstvo Spiša vďačne prijímalo takéto novoty).Stalo sa tak po vzájomnej dohode Stanislava Ľubomírskeho s Onofriom Contim, provinciálom moravských piaristov. Pri tejto návšteve Stanislav Ľubomírski prisľúbil, že dá vybudovať v Podolínci kláštor. Hneď poslal do Podolínca talianskeho a poľského staviteľa na výber pozemku. Títo vybrali miesto na ľavej strane rieky Poprad. Dňa 20. 11. 1642 Conti doviedol do provizórneho kláštora v Podolínci 18 členov piaristickej rehole (3 kňazov, 5 bratov a 10 novicov). Vedením kláštora provinciál Conti poveril svojho rodáka Jána Franca (talianskeho pôvodu), ktorý sa mal súčasne starať aj o výchovu novicov. Dňa 10.12. 1642 sa konala slávnostná vysviacka piaristického kolégia. Školu, ktorá stála vo dvore hradu a pozostávala z dvoch budov, otvorili 18. 6. 1643. Toto však malo byť len provizórium, lebo Ľubomirski prisľúbil vybudovať veľkolepé kolégium.

      Na začiatku boli otvorené dve triedy, a to prvá trieda tzv. schola legendi, v ktorej vyučoval František Lucas a druhá trieda tzv. schola gramaticae, v ktorej vyučoval Augustín Strinboch. Prvá trieda bola úvodná a druhá už bola vyššieho stupňa. Jej plný názov bol Scholae Latinae scilicet Principiorum et Gramaticae. Tu sa učilo osvojenie si latinského jazyka, čítanie a písanie, správne vyslovovanie a tiež gramatika. V roku 1646 otvorili triedu syntax (bývala štvrtá trieda gymnázia), v ktorej prvým profesorom bol Glycerius Neuman. Tu sa vyučovala najmä latinčina a súbežne sa čítali a prekladali latinskí klasici. V roku 1648 sa otvorila trieda poetiky (bývala piata trieda gymnázia), ktorej profesorom bol Václav Opatovskí. Prednášali sa základy básnictva podložené čítaním klasikov. Najvyššou triedou stredného vzdelania bola rétorika (rečníctvo), ktorú otvorili v roku 1651. Vyučoval v nej profesor František Martinus (a Matre Dei). Ešte v septembri 1648 bolo otvorené filozofické štúdium a tu vyučoval rakovský profesor Kazimír Pietraskiewic. Toto štúdium bolo najprv dvojročné, neskôr trojročné. Po ukončení tohto štúdia mohli študenti v Podolínci, keď ich predstavení uznali za spôsobilých, študovať teológiu. Vyučovacím jazykom bola latinčina. V prvom ročníku filozofického štúdia sa učila logika na základe učenia sv. Tomáša, v druhom sa učila fyzika a metafyzika a ostatné veci až v poslednom treťom ročníku. (Pokiaľ jezuiti sledovali vyučovanie a vzdelávanie vo vyšších ročníkoch, piaristi začínali vždy elementárnou prípravou, ktorá bola prístupnejšia chudobnejším vrstvám). Od roku 1651 boli v Podolínci tieto triedy: classis infimista, parvista, principista, gramatista, poeta, rethorica a potom jednoročné aritmetica.
      V Podolínci väčšina študentov bola poľskej národnosti, potom z celého Spiša tu boli Slováci, Nemci a niekoľko Maďarov, ktorí pochádzali z vyšších vrstiev spoločnosti. Po náboženskej stránke okrem katolíkov bolo aj niekoľko protestantov, z ktorých potom mnohí prestúpili na katolícku vieru. To svedčí o vysokej odbornej úrovni školy, že sa tam prihlasovali študenti aj z iných náboženstiev. Počty žiakov podľa katalógových listov z archívu boli nasledovné: rok: 1643 – 189 žiakov, 1653 – 96 žiakov, 1663 – 113 žiakov, 1673 – 183 žiakov, 1683 – 236 žiakov, 1693 – 255 žiakov, 1701 – 365 žiakov, 1711 – 212 žiakov.
      Svätý Jozef Kalazanský, zakladateľ rehole piaristov, tento kláštor osobne navštívil a predpokladal, že kolégium zohrá takú istú úlohu ako Mikulov na Morave, kde bola otvorená prvá stredoeurópska škola (v roku 1631).
      Keď bola dokončená budova, v roku 1651 bol vybudovaný aj kostol. Chrám mal byť zasvätený poľskému biskupovi a mučeníkovi sv. Stanislavovi. Podolínsky kláštor popri veľkej podpore utrpel aj mnohé údery. V roku 1662 prišla povodeň. Po tomto údere nasledoval v roku 1664 ďalší a to ešte hrozivejší – mor. Občan Christophor Gallus v nebezpečenstve odovzdal celý svoj majetok rádu. Členovia rádu z daných pozemkov vybudovali zeleninovú a ovocnú záhradu. Dňa 28. 2. 1669 celý kláštor podľahol ničivému ohňu a to aj hlavný oltár kostola.
      V roku 1651 bol benediktovaný kostol slávnostne vysvätený so štyrmi oltármi. Vysviacku vykonal krakovský biskup Mikuláš Obovski.
      Za účelom rekatolizácie Spiša bola piaristom zverená aj fara v Spišskej Belej. O tom sa zmieňuje aj M. Rázus vo svojej knihe „Odkaz mŕtvych“, kde spomína pátra Františka Hanáciusa, ktorý sa dostal do konfliktu so svetskou mocou.
      Rok 1701 bol pre kolégium historický významný. Vodca posledných kuruckých povstaní František Rákoczi pri úteku z väzenia vo Viedenskom Novom Meste, kde ho uväznil cisár Leopold I., sa z nedele na pondelok dňa 10. 11. 1701 pri svojom úteku do Poľska uchýlil v Podolínci (v kolégiu). Podľa ústneho podania bola pomenovaná po Rákoczim severná veža hradného múra (tu údajne prenocoval). Za službu, ktorú mu piaristi preukázali, dostali každoročne 20 sudov vína.
      Obdobie búrlivého rozvoja piaristického školstva v Uhorsku končí vládou cisárovny Márie Terézie (1740 – 1780). V období jej panovania sa stala módnou záležitosťou šľachty a mešťanov potreba vzdelávania okrem zákonitej ekonomickej stránky (rok 1772 – končí 360 ročný záloh 16 spišských miest).
      Za vlády Jozefa II. (1780 – 1790) preberá štát kontrolu a zodpovednosť za školstvo. Tieto opatrenia veľmi postihli piaristické školstvo. Boli to predovšetkým Jozefínske reformy a najmä Ratio edukationis z roku 1777, ktoré neblaho vplývalo na piaristické školstvo. Počet žiakov sa znižoval a mnohé piaristické gymnáziá sa dostali na pokraj bytia či nebytia. Cieľom Jozefa II. bolo, aby odstránil náboženské a vytvoril svetské školstvo. Ďalším jeho cieľom bola germanizácia školstva.
      Školský poriadok Ratio edukationis bol vodítkom vzdelávania až do roku 1848. Podľa neho sa predĺžilo gymnaziálne štúdium z 5 na 6 tried a pri vyučovaní filozofie zo 7 na 8 tried. Zo 6. tried boli štyri triedy gramatické a dve humanitné alebo estetické.
      Dňa 9.10. 1849 vstúpil do platnosti nový organizačný poriadok „Entwurf der Organisation der Gymnasien und Realschulen.“ Vydal ho minister školstva Lev Thun pre všetky gymnázia a reálky. Poriadok dovoľoval, aby národnosti používali na školách svojho územia vlastný jazyk ako jazyk vyučovací.
      Pod vplyvom absolutistickej moci (Bachov absolutizmus – 1849 – 1860) tu bolo zrušené gymnaziálne štúdium. Dočasne sa však udržiaval chod vyšších tried ľudovej školy. No zanietení občania Podolínca boli rozhodnutí za každú cenu ho obnoviť. Spišské biskupstvo ich snahu podporovalo. Problém spočíval v nedostatku vyučujúcich. Tento problém bol vyriešený 15. 3. 1865, keď predstavitelia mesta dostali od rádu odpoveď, že v školskom roku 1866/67 sa otvorí prvá trieda gymnázia. V roku 1866 posiela predstavený piaristov do Podolínca Michala Pála ako riaditeľa a Jána Baráka ako dorastového profesora. Slávnostné otvorenie sa konalo 1. 10. 1866 s 38 žiakmi. Postupne pribúdali aj ďalší profesori.
      Ministerstvo 12. 3. 1912 prostredníctvom riaditeľstva požiadalo Krajský staviteľský úrad v Spišskej Novej Vsi o návrh na rekonštrukciu starej budovy na účely hlavného (úplného – osemročného) gymnázia. Po preskúmaní prišli k názoru, že prestavba by nebola rentabilná a že bude výhodnejšie vybudovať novú budovu gymnázia. Toto sa však nemohlo realizovať, lebo vypukla 1. svetová vojna. A keďže sa znížil počet študentov, 4. 6. 1917 sa stalo nižším gymnáziom.
      Vznikom prvej ČSR nastali zmeny. Rehoľu piaristov spravoval maďarský provinciál. Nová vláda nemala záujem vychovávať inteligenciu na Slovensku a najmä nie v tejto severnej časti. Keďže došlo k zrušeniu gymnázia (29. 3. 1919 poslali žiakov domov a 20. 4. 1919 im odovzdali vysvedčenia), dňa 30. 8. 1919 piaristi odišli do Maďarska. V samotnom kláštore ostal spišský rodák Felix Szepesi, aby zachránil čo sa dalo. Dňa 10. 11. 1919 vojsko obsadilo priestory gymnázia. Tým po 277 – ročnom pôsobení zaniklo pôsobenie piaristického gymnázia v Podolínci.

 

Prínos gymnázia pre Podolínec

      Dejiny piaristického kolégia v Podolínci boli veľmi pohnuté a poučné. Piaristi dokázali svojou húževnatosťou, svedomitosťou a vzorným plnením si svojich povinností (podľa zásady svojho zakladateľa sv. Jozefa Kalazanského „Scientiae et pietati“ – „Vede a v zbožnosti“) vychovávať a vzdelávať mnoho študentov najmä z nižších vrstiev.
      Počas účinkovania gymnázia tu vyrástlo mnoho význačných osobností, ako napr. maďarský spisovateľ Gyula Krúdy, ktorý okrem iného napísal „Podolínske strašidlo“. Zo slovenských je známy literárny historik Alojz Miškovic a i. Údajne tu študoval aj T. Kosciusko – iniciátor konštitúcie poľskej ústavy.
      Podolínsky kláštor bol aj jedným z najstarších centier piaristického školského divadla. Prvá správa o divadelnom predstavení je z roku 1668. Hralo sa po latinsky, v 18. storočí po poľsky rôzne školské hry, árie, duchovná hudba. (Zachovalo sa veľmi málo dokladov).
      Veľký význam vzdelania mala kláštorná knižnica, ktorá bola budovaná od roku 1642 až do polovice 19. storočia. Slúžila pre potreby gymnázia.
      Zrušenie gymnázia v roku 1919, tak ako aj všetkých piaristických škôl, malo zlý dopad pre nasledujúce generácie. V období maďarizácie gymnázium vychovalo veľké množstvo inteligencie. Následky tohto zrušenia sa ukázali v potrebe slovenskej inteligencie po zrode prvej ČSR. Veľké prekážky tejto snahe kládli Nemci, dokonca aj Česi.
      Delegácia mesta sa snažila obnoviť tradíciu gymnázia. V roku 1925 navštívila ministra školstva Milana Hodžu, ktorý bol vo Vysokých Tatrách. Tu už mesto ponúkalo na postavenie novej školy jeden milión korún. Minister najprv odmietal, že budova je nehygienická, že v nej nehodno učiť a pod., a potom žiadal postaviť novú. Svoje záporné stanovisko vyjadril slovami: „Nebudem vychovávať duševný proletariát, sme preplnení strednými školami“. Keď delegácia poukázala na to, že na Spiši sú dve nemecké gymnázia a jedno slovenské v Levoči, minister prehlásil, že aj to dá zrušiť.
      V roku 1931 sa pre zlé ekonomické podmienky mala zrušiť pobočka československého gymnázia v Kežmarku. Delegácia mesta opäť navštívila ministra Dérera so žiadosťou, aby bolo gymnázium premiestnené do Podolínca, znovu ponúkali na školu milión korún. Minister im dal trpkú odpoveď: „Tradícia gymnázia v Podolínci už zanikla, a nikdy ju neobnovíte. Keď vám vláda ponúkala školu, tak ste ju nechceli, teraz si ju nekúpite ani za milión korún“. Takto skončila snaha Podolínčanov obnoviť dlhodobú tradíciu gymnázia.

     

Redemptoristi v Podolínci v rokoch 1922 – 1927

      Po odchode piaristov umiestnili do kláštora československé vojsko, ktoré si tu zriadilo kasárne. 2. 2. 1922 dali piaristi kláštor, kostol a záhradu na osem rokov k dispozícii spišskému biskupovi, aby ho použil, ako on uzná za vhodné. Biskup Ján Vojtaššák ho dal do užívania redemptoristom pražskej provincie. Vzájomná zmluva o odovzdaní a prevzatí kláštora bola podpísaná 23. 5. 1922.
      Prvým superiorom v Podolínci bol menovaný p. František Ševčík. Do Podolínca prišiel z Červenky spolu s p. Jozefom Grigľom 20. 7. 1922. V auguste prišli ďalší.
      Budovu kláštora malo obsadené vojsko. Celý kláštor aj s kostolom bol v dezolátnom stave. Bolo potrebné vykonať rozsiahle úpravy, na ktoré prispel spišský biskup. Do kláštorného kostola chodili väčšinou Slováci, a to nielen z Podolínca, ale aj z okolia. Bohoslužby boli len slovenské. Nemci mali bohoslužby vo farskom kostole.
      „Činnosť redemptoristov v Podolínci sa sľubne rozvíjala doma i vonku. No nemala dlhé trvanie. Vinu na tom malo vojsko, ktoré používalo budovu gymnázia a časť kláštora. Vojsko síce sľubovalo, že sa odsťahuje, no ostávalo stále v budove. A keďže výčiny neprestávali a predstavenstvo piaristov nechcelo pristúpiť na to, aby kláštor prešiel do trvalého užívania redemptoristov, na jar 1927 redemptoristi z Podolínca odišli. Svoje nové miesto našli v Strážach pri Poprade. Rektor kláštora p. F. Ševčík, 28. 4. 1927 úradne kláštor a kostol odovzdal miestnemu farárovi Jánovi Šterbákovi.

 

Redemptoristi v Podolínci v rokoch 1941 – 1950

      V roku 1941 provinciál piaristov na Slovensku na základe súhlasu Svätej stolice predal piaristický kláštor v Podolínci za 170 000 korún kongregácii redemptoristov. Takto prišli piaristi o prvý najvýznamnejší dom na Slovensku.
      Koncom augusta 1941 prišli do Podolínca prví juvenisti. Kláštor sa stal na niekoľko rokov domom juvenátu. Keďže koncom augusta 1944 nastali na Slovensku partizánske nepokoje, školský rok sa v juvenáte vôbec nezačal. Juvenistov poslali domov. Keď v roku 1944 nemecké vojská ustupovali, za sídlo Wermachtu si vyhliadli kláštor, kde slávili Vianoce.
     21. 1. 1945 prechádzali cez Podolínec posledné vojská. Keďže v kláštore bola munícia, Nemci ju chceli vyhodiť do vzduchu, aby sa nedostala do rúk nepriateľom. Len p. J. Chochula poprosil veliteľov, aby nezničili kláštor. Nemci súhlasili pod podmienkou, že všetka munícia bude do večera nahádzaná do rieky. „Večer Nemci povyhadzovali do vzduchu mosty cez cestu od Vyšných Ružbách, na stanici zapálili vozne a pílu a okolo polnoci opustili Podolínec.“14
      Po prechode frontu sa život v kláštore pomaly vracal do normálnych koľají. V lete 1945 juvenátsky profesorský zbor posilnili noví pedagógovia. Začiatkom septembra začal v juvenáte nový školský rok.
      V roku 1946 nastali v Podolínskom kláštore radikálne zmeny. V apríli stadiaľ odišli gréckokatolícki juvenisti aj s profesormi. A pre rímskokatolíckych juvenistov ostali len traja profesori. Koncom školského roku sa skončil aj juvenát v Podolínci, pretože nová československá vláda nepovolila súkromné školy. Juvenát sa presťahoval z Podolínca do Rožňavy. Kláštor sa stal znovu misijným a exercičným domom. Budova bola prenajatá mestu, ktoré v nej umiestnilo meštiansku školu.

 

Podolínsky kláštor v rokoch 1950 – 1995

      V noci z 13. na 14. 4. 1950 vtrhlo násilím do kláštora asi 50 žandárov a milicistov. Celý kláštor obsadili. Nadránom 14. 4. začali privážať rehoľníkov z iných kláštorov Slovenska. Tak sa stal kláštor v Podolínci koncentračným táborom  rehoľníkov. O niekoľko dní sa počet internovaných zvýšil. Priviezli sem všetkých diecéznych kňazov z Močenku (Sládečkovce) a z františkánskeho kláštora v Hlohovci, ba aj všetkých grécko-katolických kňazov, ktorí nechceli prestúpiť k pravoslávnym.
      Dokonca aj ľudia z mesta a susedných dedín, ktorí sa im snažili pomôcť, žandári pochytali, zavreli a surovo zbili. Potom ich odviezli do väzenia a súdili.
      Koncentračný tábor v Podolínci sa náhle skončil koncom novembra 1951. V rokoch 1952 – 1962 boli v kláštore sústredené rehoľné sestry. Potom slúžil kláštor pre štátne školy. Najprv to bolo učilište a neskôr osobitná internátna škola.
      Tretí príchod redemptoristov do kláštora v Podolínci bol v januári 1990. Kláštor a kostol  tu dostáva nový vzhľad a poslanie. Ako slovenské centrum hnutia Svetlo – Život stáva sa strediskom obnovy mládeže a rodín. Znova sa tu konajú obnovy oázy a výchovy animátorov.
      V novembri 1991 bola jestvujúca osobitná škola konvertovaná na cirkevnú školu sv. Klementa Hofbauera. V terajšej dobe je tu cirkevné učilište pre výchovu učňov (študijné odbory – murár, stolár, kuchár – čašník, kaderník).